Myšlienka ísť na pomoc ľuďom postihnutým tornádom vznikla v našej firme spontánne. Naložili sme do auta stany, spacáky, trvanlivé potraviny a plne naložení sme sa vydali na cestu. Boli sme pripravení na všetky možnosti stravovania a nocovania.
Ako sme sa blížili k Mikulčiciam, naskytol sa nám smutný pohľad: v diaľke zdemolované domy, po okolí rozfúkaný polystyrén a sklená vata zo zateplenia domov. V diaľke kopy sute. Cesta už bola prejazdná, a tak sme sa dostali do Mikulčíc.
Prejazd dedinou bol zakázaný, kvôli hasičskej technike. Dopravu riadili policajti, ako dobrovoľníkov nás nasmerovali na improvizované parkovisko vedľa obce.
Vedľa parkoviska bol stan zachytávajúci dobrovoľníkov. Tam sme nafasovali vrecia na odpad a čistili sme okolité vinohrady, ale aj polia a lúky, od nafúkaného odpadu. Väčšinu tvoril už spomínaný polystyrén a sklená vata, ale dofúklo aj kusy drevenej konštrukcie, plechu a krytiny striech. Nachádzali sme aj detské hračky, vyzerali ako z pieskoviska...
Nepracovali sme sami, boli tam ľudia z celého Česka aj zo Slovenska. Práca sa z času na čas zastavila, lebo niekto z miestnych doniesol nejaké koláče alebo niečo na zajedenie. Že treba pracovať a nie zabávať sa potvrdzoval fakt, že nám tam za celý čas nikto neponúkal žiadny alkohol, hoci Moravania by nás ním za normálnych okolností iste pohostili.
Večer po práci sme sa šli prejsť do centra obce, lebo sme sa tam zatiaľ ani nedostali. Bolo vidieť veľmi nerovnomerné rozloženie pohromy. Tornádo prešlo tak jednou tretinou, ale v tej nebol jediný dom, ktorý by nebol poškodený. Ďalej smerom ku kostolu škody ubúdali, boli spôsobené hlavne lietajúcim materiálom.
Uprostred obce je kultúrny dom, kde boli sústredené kopy všeličoho, od lopát cez elektrocentrály až po trvanlivé jedlo. Tento materiál sa tam pôvodne dostal ako pomoc miestnym, ale bolo ho tak veľa, že mohol slúžiť aj pre dobrovoľníkov.
V strede obce fungoval stan, kde sa registrovali ľudia, ktorí potrebovali pomoc, a na druhej strane dobrovoľníci, ponúkajúci pomoc. Miestna „samospráva“ (v pôvodnom zmysle slova) tieto dve skupiny potom koordinovala. Svoje služby tam ponúkali zadarmo ľudia s rôznymi remeslami, od tesárov až po veterinára.
Dobrovoľníkom tam rozdávali jedlo, nápoje a kávu. Stretli sme kamaráta Brčka , ktorý vravel, že jeho brat má v dedine dom, z ktorého zobralo strechu, či by sme mu neprišli pomôcť. Dohodli sme sa, že ďalší deň tam pôjdeme.
Nastal večer. Večeru sme mali v miestnej krčme, kde nemali nič proti tomu, aby sme využili ich betónový gril. Využili sme drevo, čo sme celý deň zbierali, časti drevených konštrukcií a podobne, a zohriali sme si konzervy.
Pôvodne sme chceli spať v stanoch, ale ponúkli nám ubytovanie v miestnej telocvični. Mala síce vytlčené okná, ale strecha zostala. V rámci materiálnej pomoci tam boli nanosené matrace, vankúše a deky, ktoré sme mohli použiť.
Druhý deň sme šli pomáhať Brčkovmu bratovi. Jeho dom bol v ulici, kadiaľ priamo prešlo tornádo. Mali šťastie, že sa vtedy „odrazilo“ od zeme a prešlo nad nimi, inak by im asi zobralo viac, než „iba“ strechu. Ďalšie dva domy v susedstve boli dokonca určené na demoláciu. Brčkov brat potreboval „len“ postaviť nový nosný múr a zosilniť múr na strane, kde zbúrajú susedný dom. No a ešte tú strechu...
Na brigádu sa zišla celá jeho široká rodina. Objavil sa tam jeden z miestnych koordinátorov a pýtal sa, či niečo nepotrebujeme. Že vidí, že robíme strechu, či nepotrebujeme škridly, alebo výťah na škridly... Povedali sme mu, že by sa nám zišiel kontajner na suť a rozbitý nábytok. Koordinátor si to zapísal a do pol hodiny tam nacúvala tatrovka s kontajnerom. Naplnili sme kontajner trikrát a ešte nám poslali aj bagrík na nakladanie suti.
Potom sme pomáhali vypratávať vedľajší dom, kde sa našťastie obyvatelia zaobišli bez zranení, ale dom musel k zemi a jeho donedávna ešte majitelia boli z toho zdrvení. Hasiči mali zriadenú jednotku psychologickej pomoci a bývalá obyvateľka domu súhlasila, že sa s nimi porozpráva.
Prešli sme k vypratávaniu ďalšieho domu v ulici, ale hasiči nám zakázali vstup do zvyškov budovy, lebo bola na spadnutie. Smeli tam len tí, ktorí na to mali vybavenie. Zostali sme vonku a do kontajnera hádzali to, čo hasiči vyhodili cez okná, respektíve cez to, čo po oknách zostalo.
V tomto dome pôvodne bývala starenka, ktorú zavalilo a zlomilo jej obe nohy. Cez ruiny sa k nej ešte v tú noc prehrabali susedia, provizórne ju ošetrili a keďže nemali k dispozícii nosidlá, položili ju na dvere, ešte ju aj pripútali, aby sa z nich nezošmykla, keď ju ponesú cez sutiny, a zaniesli ju ku hlavnej ceste, lebo ulica bola neprejazdná a sanitky sa tam nemohli dostať. Bagre uvoľnili aspoň tú hlavnú cestu, takže tam sa snažili sústrediť ranených, a odtiaľ ich už odvážali sanitky.
Starenka to prežila, ale všetko, čo jej zostalo, sa dalo uložiť do štyroch škatúľ... Hasiči v jej dome, ktorý im mohol každú chvíľu padnúť na hlavu, obetavo vyhľadali aspoň nejaké rodinné fotky a dokumenty.
Naša práca bola opakovane prerušovaná tým, že niekto priniesol nejaké jedlo a naliehal, že si musíme dať. Na obed nám priviezli na fúriku rezne, fašírky a chlieb – typické jedlo pre ťažko pracujúcich.
Po obede sme rezali kanály pre elektroinštaláciu do nových stien v dome Brčkovho brata. Brčko došiel, či nechceme maliny. Síce ich nepestuje, ale tornádo im dofúklo nejaké kríky na dvor...
V obci stále nebola elektrina, všade šli len elektrocentrály. Signál a internet tam bol, riešilo sa to mobilnými vysielačmi. Keďže nebola elektrina, nejaká firma spontánne začala montovať veľkoplošnú obrazovku na miestnom ihrisku, lebo Česi mali hrať štvrťfinále, aby to miestni videli.
Na postihnutých domoch boli vždy dve značky: prvá od záchranárov, že dom prešli a vnútri už nikto nie je. Tá druhá od statika, či dom musí k zemi, alebo nie.
A môj celkový dojem? V obci bolo množstvo dobrovoľníkov, nebolo poškodeného domu, kde by niekto nepracoval. Všetci dobrovoľníci, koordinátori i hasiči boli veľmi milí a z toho všetkého sa šírila pozitívna atmosféra pomoci, ktorá snáď pomohla zmenšiť pochopiteľné zúfalstvo miestnych.
